Rozhovor s Evou Hajičkovou, Smolenická dekanátna koordinátorka Noci kostolov 2011

Na projekte Noc kostolov ma najviac oslovila možnosť otvoriť sa

V Trnavskej arcidiecéze sa v piatok 27. mája otvoria pre všetkých ľudí bez rozdielu kostoly. Do projektu zatiaľ je prihlásených 55 kostolov v 45. farnostiach arcidiecézy. V každej z nich sa už sformoval tím dobrovoľníkov, ktorí pripravujú program v jednotlivých kostoloch a zabezpečujú všetko preto, aby Noc kostolov zaujala a naplnila svoje ciele. Dobrovoľníkov majú na starosti dekanátni koordinátori, ktorí riadia Noc kostolov vo svojom vlastnom dekanáte. Jednou z nich je aj pani Eva Hajičková, dekanátna koordinátorka, ktorá ma privítala vo svojom dome v Smoleniciach. V izbe bolo príjemne teplo, v kozube horel oheň, na stole čerstvo upečená bublanina. Ponúkla ma čajom a v príjemnom rozhovore povedala veľmi úprimne všetko, čo prežíva pri príprave Noci kostolov v dekanáte Smolenice. Noc kostolov je však len jednou z jej aktivít – angažuje sa v zbore, občas vypomáha vo farskej kaviarni, pripravuje s priateľmi ples a chcela by ísť na koncert Piotra Rubika.

Ako ste sa vôbec dostali k takejto aktívnej príprave Noci kostolov v dekanáte v Smoleniciach?
Ja som sa k tomu prišla úplne nečakane ako slepé kura k zrnu, pretože náš pán dekan napísal ako koordinátora niekoho úplne iného, veľmi šikovnú pani učiteľku. Keď bolo prvé stretnutie dekanátnych koordinátorov v novembri, jej to časovo nevyhovovalo. Poprosila ma, či by som nešla na stretnutie do Trnavy na Arcibiskupský úrad ja. Brala som to tak, že idem zastúpiť niekoho, komu to časovo nevyhovuje. Povedali sme si , že si vzájomne vypomôžeme.

A čo zmenilo tento stav zo zástupkyne na aktívnu koordinátorku?
Ja som si na tom prvom stretnutí toho strašne veľa popísala, množstvo poznámok. Veľmi ma to nadchlo, aj otec arcibiskup bol tiež sám veľmi nadšený. To jeho podanie myšlienky Noci kostolov ma oslovilo, veľmi sa chcel zamerať na tých, ktorí do kostola nechodia. Pozrite, tu mám množstvo všelijakých poznámok: ...rozsvietiť noc, čím žijú naše chrámy, nová otvorenosť, misijná spolupráca, prekvapiť okolitý svet... čo všetko cirkev má, nielen chrámy, ale aj to ostatné...všetko som si to poznačila. Veľmi ma oslovila táto myšlienka, lebo viacerí sme skonštatovali konkrétny problém nás, katolíkov – uzatvárame sa. A mne to prekáža. Keď vidím v kolektíve nového človeka, tak sa snažím si ho všímať, lebo viem, ako sa cíti. To ma aj najviac oslovilo – otvoriť sa.

Podľa toho, ako vás vidím, to nadšenie stále pretrváva. Alebo sa mýlim?
Samozrejme, že to potom opadlo, keď sme prišli domov. Tie reakcie okolia neboli až také nadšené. Hneď som dostala trošku po hlave, aby som nebláznila a držala sa pri zemi. Náš dekan Patrik Bacigál mi však pomohol s tým, že mi dal kontakty na okolitých dôstojných pánov, aby som to najprv s nimi prediskutovala. S obavami som dvíhala telefón, nevedela som, ako zareagujú a ja som to tiež nevedela v prvom momente podať tak, ako by som chcela. Chcela som to povedať čo zaujímavejšie a kým som si to sama zoštylizovala, trvalo to pár telefonátov. Ale mala som tú výhodu, že oni už o tom vedeli od nášho dekana. Hneď prvý telefonát však bol úspešný a to ma povzbudilo.

To znie celkom ľahko a jednoducho.
Pravda je, že niekde som mala problém sa dovolať, lebo naši kňazi sú rozbehaní, ale zasa dekan pomohol a mohla som tie veci vybavovať aj cez neho.
No a z tých 14 farností v dekanáte Smolenice osem povedalo, že sa zapojí. Budúci týždeň budú kňazi na rekolekciách v Dolnej Krupej, a niektorí sa mi zdali nerozhodní, tak ja tam pôjdem a porozprávam sa.

A výhody a nevýhody komunikácie s kňazmi?
Tu v Smolenickom dekanáte je výhoda, že veľa kňazov je mladých. Tí hneď reagovali veľmi pozitívne na túto výzvu. Veľkú úlohu zohráva aj veľkosť farnosti. Niektorí kňazi sú vo farnostiach krátko. V tom je aj trochu problém, pretože po roku ešte nemajú vybudované kontakty, nepoznajú ľudí, preto sa mnohí sami prihlásili do funkcie koordinátorov. Ja osobne si ale myslím, že v každej farnosti sa nájde človek, ktorý by im rád pomohol.

Kňazi však majú takto možnosť vybudovať si tie vzťahy rýchlejšie.
Samozrejme. Kňazi by mali v projekte spolupracovať s farníkmi, je to aj pre nich jednoduchšie. A počas Noci kostolov by mali byť v kostole prítomní – to zdôrazňoval aj pán arcibiskup. Aj ja som im to hovorila – kňaz by Noc kostolov nemal organizovať, iba dohliadať. Malo by byť zapojené širšie spoločenstvo ľudí.

Čo vás čaká najbližšie pri prípravách Noci kostolov?
Práve to stretnutie s kňazmi na kňazských rekolekciách. Chcem sa spýtať tých neprihlásených a prebrať s nimi rôzne formy programu. Je iné rozprávať sa po jednom a iné mať ich spolu štrnástich na jednom mieste. Uvidím, ako to zvládnem. Otec arcibiskup mi dal na to požehnanie (smiech).

Vy s kňazmi i s ostatnými dobrovoľníkmi komunikujete rôznymi spôsobmi – osobne, cez telefón, cez email. Čo je podľa vás najlepšie?
Osobne je to úplne iné ako cez mail. Ale aj cez telefón sme sa dobre porozprávali. U nikoho z kňazov som nezažila nepríjemnú reakciu. Ak aj niekto povedal nie, nerobila som nátlak, porozprávali sme sa o jeho dôvodoch, úplne logicky zvážili všetky možnosti, ktoré sú a rozhodli sme sa, že bude lepšie, ak sa prídu pozrieť do väčších farností.

A komunikácia s farskými koordinátormi?
No, teraz nastala taká situácia... trošku som musela byť na farských koordinátorov prísnejšia. Už dvakrát som ich žiadala o odpoveď. Arcibiskupský úrad si už pýta svoje materiály o kostoloch a podobne – a ja už to potrebujem odoslať, lebo som ich dostala málo. Učíme sa komunikovať – ohlásiť sa na email, zareagovať, aj keď nemajú čas, odpísať aspoň jednu vetu. Chápem, že niektorí majú skúškové, veď aj ja sama mám vysokoškoláčku. Dohodli sme sa, že sa musíme stretnúť, aby sme boli vzájomne v obraze. Aby ten program Noci kostolov nebol iba o sv.omši, adorácii... Ja som si písala aj rôzne tipy, zaujímavosti, čo robili v Brne alebo vo Viedni. Viac hláv, viac rozumu. Preto sa chcem stretnúť s farskými koordinátormi, aby sme sa inšpirovali navzájom. Každý má na to iný uhol pohľadu.

Teraz trochu odbočíme od témy, ale len zdanlivo. Zdá sa, že na prácu s ľuďmi máte predpoklady. Akú prácu ste robili predtým? Kde ste získali takýto pohľad?
Ja som už taká bola ako dieťa. Stále som niečo organizovala. Pracovala som dlho v Majolike na odbyte a tam som komunikovala so zákazníkmi. Potom som sa starala o otca, ktorý zomrel a teraz som, ako som. Mám trošku aj obavy, čo bude ďalej so zamestnaním.

Ako reagovala vaša rodina na túto dobrovoľnícku angažovanosť?
Manžel už je zvyknutý (smiech). Ja stále niečo organizujem a potom ich do toho zapojím. Máme aj zbor, aj občas robievame na fare farskú kaviareň. Mali sme takú myšlienku, že napríklad ľudia idú v nedeľu z litánií, je pekne a za dobrovoľný príspevok im pán farár uvarí kávu, každý niečo prinesie, stretnú sa. Niektorí si na to zvykli. Aj deti sa snažím takto viesť. Mňa baví niečo takto robiť. Keď nemám v hlave cieľ, tak sa cítim prázdna.

Beriete to aj ako službu Cirkvi, ako svoju osobnú misiu?
Je to tak. Nie je to len o mojej vlastnej sebarealizácii, ale treba ľudí osloviť. Do kostola chodí čím ďalej, tým menej ľudí. Zleniveli sme, radšej si sadneme pred televízor a sme horší aj na seba. Mali by sme vytvárať spoločenstvo. Napríklad v Rakúsku sa mi páčilo, že sa ľudia po omši stretnú. Neviem, či to máme ešte z čias totality, ale každý uteká domov z kostola, či schovať sa, to neviem. My nie sme schopní päť minút zostať a porozprávať sa. Aj keď nemáme na veci rovnaký názor, musíme sa vnímať. Všetci sme nejakí. Moja generácia je asi tou dobou strachu poznačená.

Ako vnímate stretnutia dekanátnych koordinátorov a realizačného tímu na Arcibiskupskom úrade?
Tam je prínosné hlavne to, že sa stretneme aj s ostatnými koordinátormi. Keď počujem, ako to robia iní, tak ma to povzbudí. Viacerí majú množstvo dobrých nápadov. Kolektív je skrátka prínos. Je fajn, že tam bol aj otec arcibiskup, veľmi nás povzbudil.

Ako to konkrétne vyzerá s Nocou kostolov priamo v Smoleniciach? Angažujete sa aj pri vytváraní programu?
Moja práca zatiaľ spočívala v komunikácii a v motivovaní. My v Smoleniciach máme napríklad aj tú výhodu, že tu máme dvoch mladých historikov. Jedna z nich pracuje na Červenom kameni a ďalší by to pokryl po mediálnej aj technickej stránke. Obaja majú fantastický prehľad o histórii kostola, o Pálffyovcoch. Pri príprave môžeme ísť jedným smerom – ponúknuť iba históriu chrámu, alebo odkryť viacero kariet. Nech je chrám priestorom pre koncert, rozhovor a iné aktivity. Teraz máme birmovancov, radi by sme ich zapojili do prípravy. Možnosti sú, my ich hľadáme.

Vedia už aj ostatní ľudia vo farnostiach či dekanáte o tomto projekte?
Tu veľmi záleží na propagácii tohto projektu. Napríklad my máme vo farnosti farské noviny, v ktorých už bol článok o Noci kostolov. Pomaly sa to dostáva do vedomia ľudí.

Za rozhovor ďakuje Margita Vanovčanová

zdroj: www.nockostolov.sk